Druhá svetová vojna v Príkrej

Ešte sa nezahojili rany  1. svetovej vojny a koncom 30 rokov dvadsiateho storočia sa schyľovalo k 2. svetovej vojne. Veľmi negatívne pôsobili na občanov všeobecné mobilizácie v r. 1939 a 1939. Mobilizovaní boli všetci muži záložníci do 40 rokov. Zobrali aj kone, ktoré tiež podliehali mobilizácii. Boli to kone: Fricko, Šandor, Sivko a Lysá.. Všetka ťarcha na gazdovstve zostala na ženách a v uvedených prípadoch chýbali aj kone, ktoré tiež podliehali mobilizácii. Z Príkrej to boli kone: Fricko (od Petra Grešlíka), Šandor (od Jána Blichu), Sivko (od Demetra Derca) a Lysá (od Demetra Mitrušku). Všetká ťarchana gazdovstve ostala na ženách. 

https://www.druhasvetova.com/?p=bitvy/Dukla

Celková atmosféra vo svete nebola priaznivá, mnohí ľudia utekali z republiky. Povrávalo sa, že keď židia utekajú, bude zle. Po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom vypovedal vojnu Sovietskemu zväzu aj Tisov Slovenský štát(1941). Do Slovenskej armády museli narukovať títo Príkrania: Andrej Bilý, Jozef Bilý, Andrej Mitruška, Michal Brenišin, Ján Derco, Peter Hrinko, Michal Grešlík, Peter Vašuta, Peter Volčko, Demeter Volčko, Michal Jarkovič.

V lete 1944 pred príchodom frontu na východnom Slovensku pozdĺž hranice s Poľskom boli rozmiestnené dve slovenské divízie.  Ich úlohou údajne bolo budovať obranné opevnenia proti postupu Červenej armády. Neskôr sa však ukázalo, že ich zámer je iný.

V duklianskom priestore vojaci boli ubytovaní v Hunkovciach, Vyšnom a Nižnom Komárniku, v Príkrej bola posilnená vojakmi finančná kasáreň. Dôležitú úlohu mali plniť slovenskí vojaci na hlavnej ceste Jasliská – Čeremcha – Čertižné – Medzilaborce, preto obranné zákopy sa kopali v susednej poľskej obci Čeremcha po oboch stranách tejto cesty. Občania okolitých obcí v auguste museli povinne chodiť kopať zákopy. Príkrania chodili do Vyšného Komárnika a Čeremchy. Účastníci dostávali obedy vo vojenskej kuchyni.

https://www.druhasvetova.com/?p=bitvy/Dukla

V auguste 1944 bolo pekné teplé počasie, úspešne pokračovali poľnohospodárske práce, pozbierané obilie uložené v nabitých stodolách a pôjdoch.  29 augusta, keď vypuklo Slovenské národné povstanie bol pekný horúci slnečný deň. Ako obvykle, aj ten deň boli Príkrania kopať zákopy. Tu ich zastihla správa o vypuknutí SNP. Rýchlo utekali s touto správou domov, ale občania už to vedeli od financov. Financovia otvorili kasáreň, odovzdali zbrane a všetok vojenský materiál občanom. Zavládlo veľké spontánne odhodlanie a nadšenie medzi obyvateľmi a vojakmi proti Nemcom, žiaľ nebolo využité. Od Svidníka už v ten deň prichádzali motorizované skupiny nemeckého vojska a začalo sa odzbrojovanie. 

Napríklad, v Nižnom Komárniku vojaci už nedostali obed (hoci už bol pripravený) a velitelia vyhlásili, že každý môže ísť na svoju päsť. Vojaci sa rozpŕchli do lesov. Mnohí sa zbavovali vojenského oblečenia a preobliekali sa do civilných šiat. 

EVAKUÁCIA PRÍKREJ

Z východu a severu bolo počuť streľbu, nastal rušný pohyb a presun nemeckých vojsk, vyzeralo, že Nemci utekajú z duklianskeho priestoru. Približoval sa front. Ľudia sa pripravovali na útek do lesov, chceli zachrániť potraviny v pivniciach, zakopávali do zeme v záhradách, na okraji dediny aj v lese. Do Príkrej prichádzali aj niektorí príbuzní a známi z dedín na hlavnej ceste Krajná Poľana – Svidník. Predpokladalo sa, že Nemci budú utekať na autách po hlavných cestách, že vedľajšie dediny nebudú tak dotknuté ako to bolo v prvej svetovej vojne.

Ale situácia sa vyvinula inak. V duklianskom priestore sa Nemci zastavili a ustúpili až koncom Novembra 1944. Asi okolo 10. Septembra tu už bolo všade plno nemeckých vojakov. Ubytovali sa v každom dome. Spali v izbách, stodolách, pivniciach, na povalách…S Nemcami tu boli aj Vlasovci, ktorí sa vôbec nelíšili od Nemcov. K obyvateľstvu boli veľmi hrubí a drzí. Najprv zobrali všetky kone z dediny. Majitelia museli odovzdať aj postroje a vozy. 

Nastal obrovský plač, ľudia ich veľmi prosili, aby nechali aspoň jedného koňa, ale nebolo pomoci, revali iba vek-vek a strieľali na výstrahu. Zobrali všetky kone. V Príkrej bolo vtedy presne 60 koní. Tie zostali v maštaliach, kde potom neskôr vyhnali z dediny všetkých obyvateľov. Zabíjali svine, kravy, husi, sliepky. Nik nemohol povedať ani slovo. Všetkých chlapov hneď spísali a každý deň chodili na budovanie zákopov a bunkrov, ciest atď. Brali dosky, hranoly, strhávali plech z domov a sypancov a všetko sa vozilo na bunkre. Pre obyvateľov nastalo strašné utrpenie, nedalo sa nikde ísť, zavládol obrovský pocit neslobody. 

Priamo v dedine boli rozmiestnené dela na 4 miestach, ktoré v istých intervaloch strieľali. Ruské delostrelectvo odpovedalo a hneď v prvý deň vyradili kanón umiestnený v záhrade pri Hrinkovi (dnes tu stojí Goldírov dom). Na viacerých miestach boli tiež rozmiestnené mínomety. Pamätníci dodnes majú v ušiach piskot striel a silné výbuchy, boli zasiahnuté viaceré domy, mŕtvi a ranení Nemci. 

Zahynuli aj dvaja ruskí zajatci, pochovaní sú na miestnom cintoríne, o ich hroby sa až do svojej smrti starala Helena Malinčáková, žiaľ, ich hroby dodnes nie sú označené. Takto obyvatelia žili v tomto pekle až do 8. Októbra 1944. Jedno ráno obyvateľov zhromaždili pred domom Jána Brenišina, kde bolo nemecké veliteľstvo. V dedine nastal strašný zmätok, plač,…V tejto atmosfére opúšťali ženy a deti, v zajdách niesli celý svoj majetok, mnohé s malými deťmi na rukách, svoju dedinu. Ženy povypúšťali dobytok, zmätene pobehovali po dedine, kde sa sprievod pohol, kravy, kozy, ovce sa pustili za ním, Nemci všetko navracali späť do ohrád ( v Príkrej vtedy bolo vyše 130 kusov dobytka – kravy, kozy, ovce, jalovice, veľa hydiny – všetko tu zostalo pre nemeckú kuchyňu). Nemci na koňoch hnali evakuantov ako dobytok po veľkom blate smerom Bodružal – Miroľa – Pstriná – Staškovce – Stropkov – Prešov. V Miroli nemecký sprievod ich už však nechal, a tak mnohé rodiny zostávali v okolitých dedinách, prichýlili ich príbuzní, známi. Napr. Blichovci a Hrinkovci zostali najprv v Pstrinej a neskôr sa presťahovali k sestre do Veľkropa, rodina Michala Derca, Vasiľa Sluka, Teodora Volčka, Michala Capka a Petra Volčka prešli do Suchej. Mnohí Príkrania sa však dostali až do okolia Prešova, napríklad mnohých prijali v Nižnej a Vyšnej Šebastovej, Ľuboticiach a inde. 

VIDEO:

Den překročení hranic na Dukle (6. říjen 1944)

Zaujímavé čítanie o Karpatsko-Duklianskej operácii v r. 1944:

https://www.druhasvetova.com/?p=bitvy/Dukla

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/332006-na-dukle-mala-smrt-zatvu/

https://www.teraz.sk/slovensko/boje-o-dukliansky-priesmyk-tyzden/133913-clanok.html

https://www.denik.cz/z_domova/to-bude-ale-pekny-bordel-rekl-konev-od-krvave-dukelske-operace-uplynulo-75-let-20190908.html