V obci Príkra bolo zvykom, že ovce a kozy za miernych zím vyháňali gazdovia na pašu do okolitých lesov aj v zimných mesiacoch. Začiatkom februára 1913 gazdovia z vyšného konca spoločne vyhnali svoje stáda do lesa cez Skalu do Zlatej bane, kde v časti Pid Verchom a okolo Hrinkovej mláky boli lúky a pastviská s mladým porastom. Tu sa našla suchá tráva, dračina, ovce a kozy ohrýzali kríky a nízke jedľové porasty. Po návrate do Príkrej, však jeden z gazdov zistil, že ovca menom Jarka chýba. 

Na druhý deň ju išli hľadať, ale za ovečkou akoby sa zem zľahla. V nasledujúcich dňoch napadlo v Príkrej a okolí veľa snehu. Gazda sa už nadobro zmieril s tým, že ovcu zožrali vlci. Asi po mesiaci vyhnali stáda opäť na tie isté miesta. V tom sa stratená ovečka pridala k ostatným, ale aj s prírastkom. Jarka si našla úkryt v húštine pod veľkou hustou jedľou, okotila sa a s malým barančekom prežila v lese dlhých päť týždňov. 

Baranček dostal meno Juzek, podľa pustovníka, ktorý žil v tom lese dlho a samotársky, no záhadne sa stratil. Skrýšu mal práve pod tou mohutnou jedľou a vraj v lete spával aj hore na konároch, kde mal zhotovenú pričňovú posteľ vystlanú čečinou a machom. Že ovečku za takú dlhú dobu neobjavili vlci, pokladali ľudia za zázrak. Povrávalo sa, že ju ochraňoval práve duch Juzeka. 

Tak tento príbeh podľa skutočnej udalosti vyrozprával príkran Ján Blicha, nar. 1905. 

Z knihy Príkra, Michal Blicha, Richard Custer, Vladimír Grešlík, 2006, Akcent Print. ISBN 80-969419-7-6