POVOJNOVÉ OBDOBIE
Starší sa za ťažších podmienok znovu pustili do roboty na svojich gazdovstvách. Nadobúdali kone, kravy, kozy, hydinu. Obrábala sa už menšia časť chotára, len blízko okolo dediny. Obnovila sa práca na píle v Krajnej Poľane a s tým a práca v lese. Mladší však hneď začali z dediny odchádzať. Generácia okolo dvadsiatky , predovšetkým mladí muži, ktorí sa vrátili z vojny, urýchlene si hľadali prácu.
Ak prvý z dediny odišiel Ján Volčko-Kačmárik, vyučený elektrikár si našiel prácu v elektrárňach v Prešove. Príkrania ho často vyhľadávali, prespávali uňho, ochotne pomáhal rodákom.
Michal Grešlík zostal pracovať v armáde. Pracoval na vojenskej správe v Prešove. Podobne ako Kačmárik, ochotne pomáhal rodákom a krajanom spod Dukly.
Ján Capko, vyučený kováč, sa zamestnal vo Východoslovenských strojárňach v Košiciach. Dosahoval veľké úspechy v práci, získa vysoké štátne vyznamenanie, aj zahraničné.
Andrej Capko sa stal pisárom na Notárskom úrade v Slovenskom Novom Meste, po základnej vojenskej službe zostal v armáde. Dosiahol hodnosť plukovníka
Jozef Brenišin, vyučený obuvník, odišiel do Čiech, zamestnal sa. Jeho pôvodným zámerom bolo, že si v Príkrej otvorí šusterskú dielňu.
Ján Brenišin (Džan) – ako americký občan, narodil sa v Amerike, rodičia odišli do Ameriky po 1. svetovej vojne. Vrátili sa druhej polovici tridsiatych rokov. Džan sa tu po vojne oženil s Máriou Hrinkovou z Bodružala a odišiel so ženou a sestrou Helenou do Ameriky.
Do Čiech odišli: Andrej Hromoho, Peter Capko, Anna Capková, Anna Brenišinová, Mária Volčková, Michal Hrinko, Anna Hrinková, Melánia Mitrušková, Júlia Dercová, Mária Malinčaková,, Ján Malinčák, Štefan Malinčák ( vrátil sa do Príkrej v roku 2000), Anna Goldírová.
Mladšia generácia prejavila obrovský záujem o vzdelanie. Všetko išlo do škôl – učňovských, stredných, vysokých.
UČITELIA: Zuzana Bilá, Anna Mitrušková, Ján Brenišin, Ján Derco, Mária Suváková, Ladislav Hrinko, Michal Blicha, Štefan Blicha, Helena Zápotocká, Ľudmila Grešlíková, Božena Grešlíková, Milan Volčko, Vladimír Capko, Dušan Blicha, Michal Grešlík a iní.
LEKÁRI: Mudr. Božena Pšeničková, MUDr. Nadežda Kurečková, MUDr. Katarína Grešlíková, MUDr. Mirka Blichová, MVDr. Vladimír Blicha
INŽINIERI: Ing. Andrej Malinčák, Ing. Andrej Grešlík, Ing. Ján Brenišin, Ing. Michal Bilý, Ing. Pavel Grešlík, Ing. Zoja Pisančíková, Ing. Jozef Capko, Ing. Štefan Capko, Ing. Architekt Rado Pšenička, Ing. Hrušč, Ing. Ján Strelko a iní.
PRÁVNICI: JUDr. Mikuláš Brenišin
ZDRAVOTNÉ SESTRY: Emília Grešlíková, Nadežda Horná-Harčárová
AUTOMECHAICI: Štefan Suvák, Mikuláš Vlčko
ŠOFÉRI: Jozef Capko, Štefan Capko, Ján Malinčák, Štefan Malinčák, Emil Goldír, Štefan Hrinko, Štefan Volčko
LESNÍCI: Andrej Grešlík, Peter Grešlík, Ján Hrinko, Mikuláš Bilý
KRAJČÍRI: Vasiľ Grešlík, Mikuláš Capko, Júlia Dercová
FOTOGRAFKA: Viera Bilá
KUCHAR / ČAŠNÍK: Andrej Volčko, Marta Volčková, Miron Bilý
Z uvedeného prehľadu vidíme že Príkrania sa po druhej svetovej vojne včlenili do všetkých oblastí hospodárskeho a spoločenského života. So Zámerom zostať na rodičovskom grunte, pokračovať v tradičnom gazdovaní sa rozhodli ešte vtedy mladí Príkrania: Ján Grešlík, Peter Volčko – Bratik, Vasiľm Sluk, Ján Brenišin a Andrej Bilý.
Pomaly sa rozbiehalo tradičné gazdovanie na neúrodných políčkach, ale vynakladaná námaha nezodpovedala dosahovaným výsledkom, výnosy boli slabé, roľníkov znechucovali vysoké kontingenty, Na živobytie si ľudia privyrábali furmančením a prácou v lesoch. Zarobiť sa dalo aj pri výstavne novej cesty z Bodružala do Príkrej. Vybudovala sa tu kvalitná cesta (1957 – 1960). Obyvatelia z toho boli nadšení. Do obce začal chodiť niekoľkokrát denne autobus. V roku 1960 sa do obce zaviedla elektrika. Gazdovanie na poli sa dostalo na vedľajšiu koľaj. Hlavný zdroj obživy už ľudia nevideli v gazdovaní poli, ale v zárobkoch v iných odvetviach pri obnove zničeného hospodárstva a budovaní nových priemyselných centier. Nielen na východnom Slovensku, ale v celej republike. Gazdovanie dostalo záhumienkový charakter – dopestovať si zemiaky, zeleninu, obilie pre hydinu, mať vlastné mlieko, oplatilo sa ešte chovať býčky na mäso. Pôda sa obrábala iba blízko obce, chotár začal pustnúť.
Charakter dediny sa začal meniť. Možnosť študovať a nové pracovné príležitosti zmenili aj dlhodobo uplatňovanú filozofiu, že na grunte zostane obyčajne najstarší syn. Z domu odchádzali všetci za lepším a ľahším životom.
Rodičia so stiesnenými pocitmi vyprevádzali svoje deti so slovami: ,, Dávajte na seba pozor, učte sa, správajte sa slušne, aby sme sa za vás nemuseli hanbiť, aby ste sa mali v živote lepšie, nemuseli tak ťažko drieť ako my tu v horách, kde je síce začiatok vody, ale ťažký prístup k chlebu!“.