Dejiny obce

Názov obce je odvodený od členitého povrchu chotára. Rozprestiera sa pod Príkrym vrchom v kotlinke na juhovýchodnej strane, ktorou preteká malý potok a po jeho stranách postupne vznikali neveľké domce s príslušnými gazdovskými dvormi. Dodnes je ich 31.

Jej územie s nadmorskou výškou 410 – 613 metrov nad morom je súčasťou rázovitého kraja pod Duklianskym priesmykom a začleňuje sa do Nízkych Beskýd s podložím flyšových vrstiev. Severovýchodne hraničí s Poľskom.

Vznik obcí v podduklianskej oblasti je úzko spätý s celkovým rozvojom, zámermi a potrebami feudálov v určitých etapách Makovického panstva, ktoré od 13. storočia patrilo medzi najrozsiahlejšie feudálne majetky ( terajšie okresy Bardejov, Stropkov, Svidník, a časť okresov Vranov nad Topľou a Humenné).

Na začiatku 15. storočia panstvu patrilo 65 obcí, v roku 1619 už 92 poddanských obcí. Podľa daňového registra z roku 1427 boli v majetkovej držbe rodiny Cudarovcov okrem iných aj obce Veľký a Malý Bukovec, Vislava, Vyškovce, Krušinec, Kapišová, Porúbka, Nižný a Vyšný Komárnik. Môžeme teda súhlasiť s konštatovaním Martina Košúta, že po viacerých vpádoch poľských vojsk do východoslovenských oblastí (v rokoch 1439 – 1444, 1471 – 1491 – 1491) mnoho dedín bolo vydrancovaných a vypálených.

Obyvateľstvo mnohých obcí sa pred nimi ukrylo v okolitých lesoch. ,,V tomto období utečenci z postihnutých obcí druhotne osídľovali odľahlejšie lesnaté doliny a zakladali ta menšie osady. Tieto sa stali neskôr základom menších dedín“. Predpokladáme, že takto vznikla aj obec Príkra (1556).

Obyvatelia obce od jej vzniku sa zaoberali a živili pastierstvom a roľníctvom – získavaním novej pôdy a pasienkov. Svedčia o tom aj dodnes známe chotárne názvy: Šalašyska (Salašiská), Košaryska (Košariská), Novina, Čeršľa, Čertežyk, Pasiky, Pasička, Zaruby, Zrubaniska ( Zrubaniská), Lazok, Od Lazku, Poľanka…, ale tiež drevorubačstvom, spracúvaním dreva, výrobou šindľov, pálením dreveného uhlia, výrobou skla, spracúvaním konopí a ľanu a furmančením.

Popravde treba povedať, že Príkrana sa skôr dalo stretnúť v lese ako na poli alebo v záhrade, tam sa viac motali ženy a deti. Aj obyvatelia susedných dedín ich viac pokladali za lesných robotníkov a dobrých furmanov. Hlavným živiteľom bol teda les, ktorý Príkranov choval, šatil, hrial a dodával im potrebnú energiu a silu v ich živote pri dorábaní kúska chleba a jeho zveľaďovaní, aby ho v plne sile a kráse zanechali svojim potomkom. Aj v súčasnosti väčšinu katastra obce tvorí zmiešaný lesný porast. Zachovala sa tu pôvodná štruktúra prírodných zmiešaných lesov – buk, jedľa, javor, jaseň, brest, lipa, hrab, breza, novšie – dub, smrek (červený smrek).

Z rozprávania starých ľudí sa tradujú aj hrôzostrašné príbehy a povesti, že v okolitých obciach boli zbojníci, dodnes sú tam skryté poklady. Z hrejivým pocitom na srdci môžeme ešte aj dnes povedať, že istá časť príkranských a komárnických lesov, ktoré boli súčasťou rozsiahleho územia pod názvom Tolhajiocz – Tolhajci, ma ešte stále osobitý a pralesový charakter s prekrásnou scenériou vrchov, strání, dolín a potokov. Od roku 1984 bol Tolhajec (74,70 ha) je vyhlásená za Národnú prírodnú rezerváciu Komárnická Jedlina.

História názvu

1773 – Prikra,
1786 – Prikra,
1808 – Prikra, Příkrá, Břikwa,
1907 – Meredély,
1920 – Prikré,
1927 – Príkra