Peter Mikitka

Stále ho bolo možné vídať na Dukle pri pamätníku medzi návštevníkmi, ktorí sa prišli pokloniť pamiatke padlých bojovníkov. Bol to skromný človek, ktorý mnohým výpravám takmer tridsať rokov ako sprievodca oživoval bojové príhody, ktoré aj sám prežil. Nebol to nik iný ako Peter Mikitka, rodák z Ladomírovej, narodený 26.augusta 1919.

Vyrastal v početnej rodine, jeho otec bol roľníkom.Život na dedine bol ťažký, a ten sa ešte zhoršil keď prišla vojna. Prišiel povolávací rozkaz, a on musel nastúpiť na vojenčinu. Ako slovenský vojak bol poslaný s Rýchlou divíziou na východný front proti Sovietskému zväzu. V januári 1943 prešiel k Červenej armáde a dostal sa do zajateckého tábora v Suchumi. Keď sa dozvedel, že sa na území Sovietského zväzu formuje československá jednotka, prihlásil sa do jej radov.

V meste Novochopersk sa organizovala 1. československá samostatná brigáda a Peter Mikitka 6.7.1943 sa stal jej príslušníkom. Zo začiatku absolvoval tvrdý výcvik, po ktorom bol povýšený do hodnosti slobodníka a stal sa veliteľom družstva. Sám sa učil po nociach, cez deň učil iných. V novembri 1943 zúčastnil sa bojov o Kyjev, potom Rudu, Vasiľkovo, Bielu Cerkev, Žaškov. Vedel si poradiť i v tých najťažších frontových situáciach.Za statočnosť a odvahu dostal Československý vojnový kríž 1939, povýšili ho na desiatnika a stal sa veliteľom čaty.V letných mesiacoch 1944, keď sa formoval 1.čs. armádny zbor, viedol výcvik prichádzajúcich nováčikov. V tom čase mal už hodnosť čatára. Po začatí Karpatsko – Duklianskej operácie viedol svojich vojakov k hraniciam našej vlasti.

V prvých dňoch keď naši vojaci neprelomili nepriateľské pásmo obrany pri Krosne, sa zdalo, že všetko pôjde dobre. Avšak 11.septembra keď sa priblížil k mestečku Dukla, ich postup zastavila opevnená kóta 534. Tu narazili na prudkú nepriateľskú paľbu. Bolo treba preskupiť sily, prisunúť ťažké zbrane, dopraviť strelivo.To všetko sa vykonalo za neuveriteľne krátky čas, v priebehu jednej noci. Na druhý deň s začalo útočiť. Na kótu 534 leteli tony delostreleckých granátov. V daždi striel a črepín postupovala v smere hlavného úderu 1.rota 2.čs. práporu a v jej zostave útočila aj Mikitkova čata. V popoludňajších hodinách bola výšina dobytá. Víťazstvo trvalo však veľmi krátko. Ešte sa útočiace jednotky nestačili zakopať a prisunúť muníciu, keď Nemci vyrazili do protiútoku. Zrazu boli celkom blízko. V ten deň Nemeckí vojaci podnikli štyri protiútoky a naši vojaci to opätovali. Pred večerom sa však už naše oslabené sily brániť nemohli, a preto museli ustúpiť. V noci pod rúškom tmy zaútočili znovu. V týchto bojoch sa Peter Mikitka mimoriadne vyznamenal a bol povýšený na rotného.

Kruté boje o túto výšinu prebiehali denne. Kto ovládal kótu 534, ovládal i jedinú cestu k československým hraniciam. Preto sa nemeckí vojaci nielen fanaticky bránili, ale podnikali stále nové útoky nešetriac ani živou silou, ani technikou. Dňa 19.septembra keď sa o kótu bojovalo už ôsmy deň, velenie rozhodlo, dobyť výšinu mohutnou paľbou delostrelectva. Hlavné slovo dostali ťažké zbrane. Delostrelecká a mínometna príprava trvala asi tridsať minút. Potom vyrazili pešie jednotky aby dokončili dielo, ktoré začali delostrelci. Postupovali cez hromady mŕtvol a drôtené zátarasy. Medzi postupujúcimi bol aj rotný Mikitka so svojou čatou. V dopoludňajších hodinách 20.9.1944, keď vrchol kóty bol už na dosah, zahvízdala nepriateľská mína, ozval sa výbuch a Peter Mikitka padol na zem. Črepiny mu rozsekali tvár a poranili ľavú ruku. Chcel vstať a volať o pomoc, no bol úplne vysilený. Priletela ďalšia spŕška a striel a mín, ktoré vybuchli v jeho tesnej blízkosti. Jedna črepina ho zranila na nohe. Cítil ako z neho uniká život, a nakoniec stratil vedomie.

Od istej smrti ho zachránil zdravotník Jozef Horta. Ošetril mu krvácajúce rany a odniesol ho na poľné obväzisko. Chirurg doktor Škvařil mal s ním veľa práce, kým ho dal ako tak do poriadku. Stratil však množstvo krvi. Na druhý deň ho odtransportovali do vojenskej nemocnice vo Ľvove. Najväčšie radosť mal Mikitka zo správy, keď sa ešte na poľnom obväzisku dozvedel, že ,,Krvavá kóta 534,,bola definitívne dobytá. Tešilo ho, že svojim skromným podielom prispel aj on k tomuto víťazstvu. Za tieto odvážne bojové činy, bol Peter vyznamenaný čs. medailou Za chrabrosť pred nepriateľom a povýšený na rotmajstra. Po vyliečení absolvoval chemickú školu, stal sa veliteľom chemickej čaty v 1.čs. brigáde s ktorou bojoval do konca vojny.

Po rokoch si Mikitka zaspomínal na takúto príhodu:” Stále nemôžem zabudnúť na jeden prípad. V mojej čate bol istý Michal Harhaj. Veľmi sa tešil domov. Hovoril o ňom deň čo deň. Spomínal matku a príbuzných.Toľko sa nás naprosil aby sme ho aspoň na pár minút pustili k svojim. Nakoniec dostal dovolenku. Miško sa od radosti rozplakal. Pol hodiny pred odchodom padol. Zablúdená nepriateľská guľka ho trafila rovno do hlavy. Bol to pre nás šok….”.

V roku 1949 po vybudovaní pamätníka na Dukle stal sa sprievodcom pre návštevníkov. Na túto funkciu bol vyškolený vo Vojenskom historickom ústave v Prahe. Od 1.januára 1959 sa stal správcom národného cintorína na Dukle. Duklianske bojisko, jediné svojho druhu v strednej Európe, v dobe aktívnej činnosti Petra Mikitku navštevovalo takmer pol milióna ľudí ročne. Mnohým ani nenapadlo, že pred nimi stojí a o ťažkých časoch rozpráva priamy účastník duklianskych bojov, človek, ktorý tu zažil mnoho útrap a zem bojiska skropil vlastnou krvou. Ako sprievodca 31.10.1977 odišiel do dôchodku.Zostal obetavý a skromný, ako bol vtedy v boji, preto sa o ňom málo vedelo. Avšak písať o statočných ľuďoch, o ich práci a činoch nie je nikdy neskoro.

Zomrel 14.júla 1998 v Ladomirovej. Bol nositeľom týchto vyznamenaní:-

  • Čs.vojnový kríž 1939
  • Čs.armáda v zahraničí(2x)
  • Za víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 45
  • Rad vlasteneckej vojny II.stupňa
  • Rad Červenej zástavy
  • Rad Červenej hviezdy
  • Za zásluhy o ČSĽA
  • Za upevňovanie priateľstva v zbrani III.stupňa
  • Za službu vlasti-
  • Jubilejná medaila 20.rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 45
  • Jubilejná medaila za 30.rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 45
  • Jubilejná medaila 40.rokov víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 45
  • Pamätná medaila k 40.výročiu oslobodenia sovietskou armádou
  • Pamätná medail k 30.výročiu SNP
  • Pamätná medaila k 50.výročiu oslobodenia Slovenska a konca druhej svetovej vojny.

Česť jeho pamiatke! Z knihy Pozabudnutí hrdinovia od Jozefa Rodáka.

Zdroj: Prešovský klub vojenskej histórie