Životné podmienky na východnom Slovensku vyháňali obyvateľov za prácou na sezónne roboty na dolniaky, ale neskôr a za more. Ešte pred prvou svetovou vojnou mnoho Príkranov sa vysťahovalo za more, naviac do USA a Kanady. Emigrácia pokračovala na a po vojne. Doslova z každého domu niekto odišiel, z niektorých a viacerí súrodenci. Tí, ktorí sa usadili a niečo zarobili, pomáhali príbuzným a susedom, posielali im na ,,šifkartu“ a pod.
Mnohí sa vybrali na dlhú cestu za more aj ilegálne – na rediju (dobytčí pas) cez Poľsko. Vo veľa prípadoch najprv vycestoval manžel a potom, keď sa mu darilo, zobral k sebe aj ženu aj deti.
Na svoju cestu do Kanady za mužom spomínala pri návšteve kraju v roku 1969 sestra Jána Blichu Mária Ferencová. Jej manžel Ján Ferenc sa vrátil z ruského frontu v roku 1919 a v roku 1924 sa vybral na skusy do Kanady. Našiel si prácu, zarobil a vtedy ta lacno kúpil pozemky (farmu). Ťahalo ho vždy pôde. Rozhodol sa tam zostať. Hneď poslal šifkartu pre ženu a ich dvoch synov – Jána (7 rokov) a Michala (4 roky). Na jar roku 1926 ich brat Janko odviezol na voze z Príkrej do Medzilaboriec, odkiaľ vlakom cestovali cez Lupkow do Varšavy. Tu na železnične stanici čakali niekoľko hodín na vlak do Gdaňska, odkiaľ mali ďalej cestovať loďou. Pred odchodom vlaku s hrôzou zistila, že jej malý Miško sa stratil a tak zostali na varšavskej stanici. Zúfala ho išla hľadať do mesta. Našla ho na jednej ulici ako sa pozerá do výkladu. Najbližší vlakom sa dostali do Gdaňska, ale ich loď už odplávala. Na ďalšiu museli čakať dva týždne. Prichýlili ich dobrí ľudia. Nakoniec šťastne pricestovali do Alberty a zostali tam natrvalo. Dodnes udržiavajú z krajom živý písomný kontakt, ale aj osobnými návštevami.
Keby sme počítali všetkých našich krajanov vo svete, ktorí majú korene v Príkrej, bola by to už pomerne veľká dedina.