Do neľahkého, ale predsa len bežného a pokojného života pod Príkrou horou Príkranov nepríjemne zasiahla 1. svetová vojna v roku 1914. Všetci muži od 18 – 50 rokov boli mobilizovaní do rakúsko-uhorskej armády. Bolo to konkrétne 26 mužov, najmladší mal 18 rokov, najstarší 45 rokov. Nevrátilo sa 11 mužov.
Frontová línia sa tiahla priamo príkranským chotárom. Zvyšky súvislých zákopov sú na niektorých miestach dodnes. Kruté boje tu prebiehali na prelome rokov 1914 – 1915. Na oboch stranách bol veľký počet mŕtvych a ranených.
Koncom novembra 1914 po ťažkých bojoch ruskí vojaci prelomili front, Maďari museli rýchlo ustupovať. V strašnom zmätku ešte stihli zahnať všetok dobytok – kone, kravy, ovce, kozy a obyvateľov vyzvali na evakuáciu. Podľa rozprávania pamätníkov rakúsko-uhorskí vojaci boli k obyvateľom veľmi suroví a krutí. Všetkých obyvateľov obce sústredili na nižnom konci dediny a potom ich hnali smerom do Bodružala. Mali však naponáhlo a pred Bodružalom ich nechali a sami utekali smerom na krajnú Poľanu a Svidník. Obec však fakľami podpálili. Domy boli drevené, všetky úplne zhoreli, z dediny ostalo len veľké zhorenisko. Príkrania zimu 1914-1915 prežili v okolitých obciach, ktoré neboli vypálené.
Smutný bol návrat do Príkrej na jar 1915. Ľudia začali žiť v zemliankach a narýchlo zhotovených kolibách. Prvoradou potrebou sa teda stála výstavba nových domov. Pred prvou svetovou vojnou v Príkrej bolo 31 dreveníc, z toho v štyroch žili židovské rodiny, ktoré sa už po vojne do Príkrej nevrátili, odsťahovali sa do Rakúska a do Ameriky.
Z rozprávania starých Príkranov – pamätníkov prvej svetovej vojny vieme, že na ruskú armádu nezostali zlé spomienky. K obyvateľom sa správali priateľsky. Mali dobrú vojenskú kuchyňu, ochotne dávali ľuďom výbornú veľmi solenú slaninu, ryby, mäsové konzervy a chutný chlieb.
Zdroj: z knihy Príkra (2006)