Prv než som sa v ten deň po skončenom boji vrátil lesom z pozorovateľne na Komárnickej hore do Barwinku na poľskej strane priesmyku, nebo silno stemnelo.
Generál Svoboda v bielych vysokých plstených čižmách, s nerozlučnou palicou v ruke a sivou papachou z kaukazského koníčka na hlave kráčal na čele skupiny vyšliapanou cestou po svahu Martinky k stanovišťu vozidiel. Cestou sa obrátil, kývol palicou smerom k Bezmennej, pokýval hlavou a takmer nečujne sykol dve slová:
,,Strašná hora.”
Pripadalo mi, akoby tým povzdychom chcel sňať celú nesmiernu ťarchu hory.
Pod Bezmennou
Z Krajnej Poľany som s najväčšou opatrnosťou postupoval narýchlo uvoľnenou cestou po zničenom moste k rozstrieľanému Bodružalu. V ušiach mi ešte doznieval rachot paľby z posledných bojov, ale údolie bolo tiché, akoby celý kraj ani nedýchal. Vľavo sa do výšky dvíhala Bezmenná. Pri pohľade na horu z nemeckej strany som mal mrazivý pocit, teraz mi už bolo jasné koľko vojska sa mohlo rozmiestniť v rozľahlom teréne a bezpečne ukryť na jej odvrátených lesnatých svahoch.
Dobytá bašta stála potoky krvi. Mŕtvi pokojne ležali na jednej aj druhej strane hory. Uzmierovali sa cez kopec. Tí čo padli na vrchole, sa našli v posmrtnom objatí.
To je strašné čo sa tu odohralo, teraz zmizlo ako tieň, akoby sa to nikdy nebolo stalo. Akoby sa minulosť rozplynula v hmle. Nepočul som jediný výstrel, drobnú pechotnú paľbu na tú diaľku nebolo počuť, delá neduneli.
Vojna sa naraz kamsi ticho prepadla.